include_once("common_lab_header.php");
Excerpt for Bohatý muž by , available in its entirety at Smashwords




Miroslav Halás



Bohatý muž




Smashwords Edition


Copyright © 2019 Miroslav Halás

Všetky práva vyhradené


Obálka a grafická úprava

© 2019 Miroslav Halás, Jr.


www.miroslavhalas.com

www.rk93.com




Obsah



1. Slzy v drahých nádobách

2. Bohatý muž

3. Ako možno dosiahnúť svätosť?

4. Stratené ženy

5. Poháre s pomarančovou šťavou

6. Šalamún

7. Let do New Yorku

8. Priatelia

9. Nočný rozhovor

10. Posledné kvety


O autorovi



1. Slzy v drahých nádobách


Mala nádherné oči. Úplne modré a úplne priezračné.

V jej očiach sa zračil krásny príbeh. Nikomu ho však nechcela povedať. Keď sa naň ktokoľvek opýtal, iba sa usmiala a odpila si z kávy.

Potom povedala: „Ľudia zneužívajú najviac to, čo má najväčšiu hodnotu. Niektoré veci musia ostať dlho tajomstvom. Na niektoré príbehy musia poslucháči jednoducho dozrieť. A to aj najväčší priatelia...“

Neskôr sa svojmu spoločníkovi zdôverila s tým, čo sa jej nedávno stalo. Zomrela jej matka.

Mlčal. Nevedel, čo na to povedať. Prejaviť jej sústrasť? Akosi nemohol, pretože sa práve ticho usmievala. Akoby bola napriek všetkému šťastná a vyrovnaná, ale ten stav hovoril o niečom inom. Čo je väčšie ako šťastie? Ako to, že v tvári nemala a ani náznak kŕča či nezvládnutej bolesti?

Ako to pochopiť?

Rozhodol sa, že jej vyrozpráva svoj príbeh. Povedal: „Raz som sa stal v rodine svedkom veľkej hádky. Šlo o majetkové vyrovnanie a do sporu sa dostali moji bratia, a tiež sestra. Rodičia ten spor nezvládli... V dome bolo plno kriku a slov, ktoré nikto z nich nechcel vysloviť, a už vôbec nie proti tomu druhému. A predsa to všetci robili až do neskorej noci...“

Potom spoločník tej ženy príbeh dokončil. „Po tom všetkom som stál na terase domu našich rodičov a vtedy sa vedľa mňa objavil môj brat, ktorý v tom spore najviac kričal. Zrazu povedal: Ja raz vyskočím z okna...“

„Viete, čo som urobil?“ opýtal sa ženy spoločník, „a pritom som to vôbec nemal v pláne! Ja som svojho brata objal a on potom dlho plakal na mojom pleci...“

V tej chvíli sa žena na svojho spoločníka pozrela a on v jej nádherných, úplne modrých a úplne priezračných očiach našiel odpoveď, ktorú hľadal.


Tak mi povedzte, spýtal sa ma, naozaj niektoré odpovede nemožno vysloviť? Naozaj sú také jemné a také vzácne, že by to bolo úplne zbytočné?


2. Bohatý muž


Už dávno nevyšiel z domu. Nechodil ani k priateľom. Pred niekoľkými týždňami ho zrazilo auto. A potom v noci ten zážitok! Ktosi mu nechal v košíku pred dverami jeho domu novorodenca.

Musel to byť niekto známy, kto poznal jeho srdce. Často hovoril o tom, ako mu deti chýbajú. Jeho prvá manželka zomrela a s druhou sa veľmi skoro rozviedol. Vlastne – opustila ho. Našla si milenca a ušla s ním do zahraničia. Ani nevie, kde teraz žije.

Čakal telefonát. Veril, že mu niekto zavolá a niečo mu o tom dieťati povie. Možno nešťastná matka! Možno niekto, kto sa chcel dieťaťa zbaviť, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Pravdaže, zavolal na políciu, po novorodenca prišla sanitka s lekárom. Bolo to však nepríjemné. Začali sa šíriť reči, že on, navonok taký svätý človek, žije vlastne neusporiadaným životom. Ale komu by tu mohol niečo vysvetliť?

Jedného dňa zrazu zbadal oknom auto. Bol to krížnik ciest. Vystúpil z neho boháč – na prvý pohľad bolo vidno, že ten človek nijaké povrchné problémy v živote nemá. Zazvonil domový zvonec. Šiel opatrne k dverám, otvoril ich.

„Prišiel som sa opýtať na to dieťa. Vlastne,“ opravil sa boháč, „prišiel som sa opýtať na vaše pocity. Ako to všetko, za čo nemôžete, znášate...“

Muž boháčovi vyrozprával, ako to znáša. Málo spí, máva zlé sny, trápi sa. Bojí sa, že časom sa mu pred dverami objaví ďalší košík s ďalším dieťaťom.

„Mali by ste si odpočinúť,“ povedal boháč. Potom vybral z vrecka obálku. Letenka a dvojtýždňový pobyt v anglickom letovisku, v Brightone.

Potom boháč vstal, zapol si sako a bez slova odišiel. Muž sa díval, ako nastupuje do drahého, luxusného auta. Potom si obzrel letenku a hotelovú rezerváciu. Všetko bolo vyplnené na jeho meno, všetky údaje súhlasili.

Po krátkom čase ležal muž na pláži v Brightone. Keď dvihol tvár, videl, že sa k nemu blíži známa postava a tvár. Bol to boháč.

„Viete, prečo sme sa tu stretli?“ spýtal sa ho boháč. „Pretože moje dni sú zrátané.“ Potom pokračoval. „Vyrastal som v Detskom ústave, bol som odloženým dieťaťom. Keď som čítal v časopise článok o tom prípade, a najmä váš osud, pochopil som, že som sa narodil na tento svet preto, aby som pomohol jedinému človeku. Moje bohatstvo nikdy nebolo moje, to som vedel. Dlho som na toho svojho človeka čakal, ale keď mi oznámili, že mám pred sebou už len zopár mesiacov, uvedomil som si: je po všetkom. Bál som sa, že toho svojho človeka, kvôli ktorému som na tomto svete, som minul. Potom som však otvoril časopis a zazrel som vašu tvár. Viete – objednal som vám ten pobyt vedľa môjho domu v blízkom hoteli preto, aby ste moju ponuku neodmietli. Chcem, aby ste ma pozorne vypočuli...“

Potom boháč podal mužovi svoju vizitku a odišiel.

„Viete,“ povedal mi muž v lietadle cestou domov z letoviska, „on potreboval, aby som ho celé dva týždne počúval. Áno, zrazu sa mu veľmi žiadalo, aby ho celkom neznámy človek prijal s celým jeho príbehom a aby ho v ničom ako človeka, ktorý sa pre svoje omyly a bolesti trápi, neodsúdi.


Prežili ste už v živote väčšie šťastie?“ spýtal sa ma muž a potom povedal: „Viete, že aj ja som takého človeka hľadal?“


3. Ako možno dosiahnúť svätosť?


Chodila pomedzi skaly. V noci.

Mali to byť pekné zábery pre nejaký magazín. Trápilo ju len to ticho... Mesačné ticho, jeho hĺbka. Každé slovo človeka tam bolo ako priepastná studňa.

Potom sa z recepcie hotela nemohla dovolať domov. Chcela volať matke i manželovi a deťom, ale nešlo to. Čosi sa pokazilo.

Zložila slúchadlo a zistila, že je v prekliatej krajine. Recepčný sa práve tak tváril! S úsmevom, ale ako prekliaty!

Najhoršie je, ak vás hriech už netrápi. Ak vás to nebolí. Ak sa vás niekto ľahostajne opýta: A čo je to hriech?


Potom šla opäť medzi tie skaly. Kohosi hľadala. Ale koho tam mohla nájsť? Bolo to tam tvrdé.

Sadla si na jednu nízku skalu a premýšľala, koho by mala osloviť, lenže nevedela s čím a ako. Cítila sa sama. Po líci sa jej skotúľala slza.

Chcela na niekoho zakričať, ale pretože nikto tam nebol, bála sa.

Potom si uvedomila, že nikomu nedôveruje a nikto nedôveruje jej. Preto stratila schopnosť prirodzene sa dotýkať iných ľudí pri objatí alebo pri obyčajnom stretnutí. Ani manžel sa jej už nedotýkal. Ani ona jeho. A deti? Zľakla sa. Možno ich už nenávratne stratila.

Pozrela sa večer v hoteli do zrkadla a zbadala, že vyzerá hrôzostrašne. Ako z hororu. Ako z hororového filmu. Možno aj ona je už prekliata! Možno sa ocitla mimo svätých slov, mimo svätých pohľadov, mimo svätých stretnutí. Chcela byť civilná, moderná, súčasná, chcela svätosti vzdorovať, a teraz po nej túži.


Jedného dňa sa ma opýtala: Ako možno dosiahnuť svätosť?


4. Stratené ženy


Videl ju na druhej strane cesty. Medzi nimi boli autá. Chcel k nej prebehnúť, ale nedalo sa. Potom sa mu navždy stratila.

To bola pre neho úplná tragédia. Hľadal ju deň, dva, hľadal ju roky.

Dosiaľ ju nenašiel a tak začal piť. Vymetá bary, peniaze míňa v drahých reštauráciách, často úplne zbytočne popíja kávu tam, kde má nádej, že ju stretne, ale ona tam neprichádza.

Raz cestoval do zahraničia lietadlom.

Prisadla si k nemu blondína, ktorá jej bola veľmi podobná. Nemôže povedať, že by sa mu nepáčila, ale niečo mu bránilo pozrieť jej priamo do očí.

Potom zrazu zakričal na letušku, aby mu priniesla džús, a to tak hlasno, že sa za to vzápätí hanbil. Bol v rozpakoch. Necítil sa vo svojej koži.

Zistil, že blondína vedľa jeho ramena sa mu stáva osudom. Prečo? Azda mu šlo len o tvár tej, ktorá sa mu navždy stratila, a on ju v tejto blízkej žene zrazu našiel?

Musel si dobre rozmyslieť, či za tou blondínou po prílete do mesta, kde mal služobné povinnosti, pôjde.

Vzala si na letisku taxík, on o chvíľu tiež. Povedal taxikárovi, aby ju sledoval. Ale prečo vlastne?

Len čo taxík s blondínou zastal, on prikázal svojmu taxikárovi , aby zastal tiež. Ona vystúpila – on to po nej zopakoval. Ale kým platil, blondína mu navždy zmizla. Nemohla byť ďaleko, dlho ju hľadal, nikdy viac ju však už nenašiel.


A tak sa ma raz pri večeri opýtal: Prečo? Povedzte mi – prečo sa mi všetky ženy, ktoré sa stali mojím osudom, strácajú? Prečo som tak veľmi sám?


5. Poháre s pomarančovou šťavou


Po tej havárii v Mexickom zálive mala pocit, že more je čierne. Keď sa v ňom okúpe a vyjde z neho, bude iným človekom. Bude nejako poznačená.

Potom sa zasekla v reči a svojho bohatého priateľa sa opýtala: „Čo som to vravela?“ – „Vravela si, že more je čierne,“ povedal.

Sedeli v plavkách v plážovej reštaurácii, nudili sa a medzitým pili pomarančovú šťavu.

Zrazu si pomyslela, že každé jej slovo je hriešne. Odmlčala sa. Už-už sa chcela ozvať, ale potom sa zasekla. On mi nedôveruje!, pomyslela si. Ak poviem niečo inak, než to povedať mám, vzbudím v ňom podozrenie, že nie som v poriadku. Že som niekde vo svojej duši prežila nejakú ekologickú katastrofu... Stratila náladu. Aj počasie sa zhoršilo. Blížila sa búrka. Vlny mora sa nepatrne vzdúvali. Čo ak ich zasiahne nečakané tsunami? Znervóznela. Pokúsil sa dotknúť jej ruky, chcel sa usmiať, ale ona ruku od jeho nerozhodných prstov odtiahla.

Mala v sebe miliardu hriešnych, unáhlených slov. Bolela ju hlava. Jej bohatý priateľ sa zhováral na chodbe s nejakým vplyvným bankárom, začula, čo mu vravel: „...zajtra odchádzame.“ – „To je škoda,“ povedal bankár. Vtedy sa obaja na ňu pozreli. V ich očiach zazrela záblesk opovrhnutia.

Ráno však nečakane nadobudla istotu, že more je predsa len belasé. Je číre, je čisté, je plné vzácnych rýb a jeho hĺbka je bezpečná, skrýva v sebe dokonca rozprávkové poklady prírody. Pri raňajkách položila svojmu bohatému priateľovi na rameno hlavu, ticho sa usmievala.

„Povedz mi,“ opýtala sa ho. „Aké je to more? Je belasé? Je biele? Je sivé? Alebo je naozaj čierne?“

Povedal: „Je také, akú máš náladu...“

Nevážiš si ma. Nikdy si ma nemal naozaj rád... Na túto dovolenku si ma vzal iba preto, aby si sa so mnou potom rozišiel. Ale takú radosť ti neurobím,“ povedala ticho a vstala. Odchádzala. Videl, ako sa pri recepcii zhovára so šéfom hotela, ešte stále bola v plavkách. Uklonil sa.

Onedlho už vychádzala z budovy v bielych letných šatách, poslíček za ňou niesol niekoľko jej ťažkých kufrov. Uložil ich do pristaveného taxíka.

Jej bohatý priateľ zostal sedieť v plážovej kaviarni sám, pred sebou mal dva poháre. V každom bola kedysi veľmi dávno pomarančová šťava, plná vône po čerstvom ovocí.


Čo poviete, opýtal sa ma muž s čiernymi okuliarmi na očiach. Bude tá žena niekedy šťastná?


6. Šalamún


Ten muž sedel na posteli a významne mlčal. Nič zbytočné nepovedal. Zdravotné sestry ho obdivovali a všeličo si o ňom šuškali. Bol to boháč. Majetný človek. Milionár. Jedného dňa sa rozhodol, že pôjde na psychiatriu a kúpil si tam jednu izbu pre seba. Chcel žiť medzi psychicky chorými ľuďmi. Nikto to nepochopil – ani lekári nie. Tiež si o ňom všetko možné hovorili. Boli múdri vo vlastných očiach. Ale ten boháč....och, ten boháč hľadal múdrosť cez ťažké prípady iných ľudí, a takmer vždy bol odmenený: takmer vždy sa mu v ich celoživotne nevyriešených ťažkostiach zjavilo zlaté zrnko poznania.

Ľudia v jeho blízkosti hovorili tiež málo. Ak sa na nich prísne pozrel, stíchli. Vedeli, že ďalej už nemajú pokračovať. Nemalo by to zmysel – on si urobí úsudok o veci sám. Tak ho poznali. Tak ho obdivovali. V niektorých okamihoch sa chorým ľuďom videl dokonca taký múdry ako kráľ Šalamún. A tak ho aj začali volať. Šalamún to vie, Šalamún to pochopí. Šalamún nikoho neodmietne. Šalamún odmieta iba prázdne reči.

Jedného dňa sa však Šalamún rozhovoril. Do ústavu psychických chorôb prišla nádherná žena, ktorá ho (takú mienku sa ktosi v ústave opovážil vysloviť) zviedla.

A on s ňou hovoril - dlho, mnoho dní! Od istého času dokonca pravidelne! Každý ich mohol vidieť denne na terase pri čaji, ako tam dlho a niekedy vášnivo debatovali.

Raz sa ktosi odvážil a spýtal sa Šalamúna, o čom to vlastne s tou ženou toľko hovoria?!

Šalamún sa na toho človeka pozrel a v jeho očiach zrazu vzbĺklo výstražné znamenie. Bola v ňom odpoveď: Ak je niekto lenivý premýšľať o zásadných veciach života a potom podľa tých zásad okamžite konať, ten nemá právo vedieť, o čom hovoria iní ľudia.

Človek, ktorý takú otázku Šalamúnovi položil, bol touto odpoveďou veľmi zdrvený.

Šiel do svojej izby a celkom sa do seba uzavrel.

Potom si pýtal Bibliu, lebo zrazu mu svitlo: Naša prvá otázka má byť vyslovená vždy najprv pred Bohom a nie pred Šalamúnom! V tom predsa spočívala aj Šalamúnova múdrosť!


Povedzte mi však, opýtal sa ma raz ten zranený človek pred budovou psychiatrie, kam som prišiel navštíviť známeho: Ak sa stanem takým múdrym, akým bol Šalamún – budem vedieť rovnako múdro aj žiť? Alebo je tu ešte niečo zásadnejšie, čo nepochopil ani sám Šalamún?


Šalamún stál smutný v bráne budovy, čakal ma.


7. Let do New Yorku


„Naozaj ste ju videli?“ – „Naozaj som ju videl...“

Tak mi to povedal Blažej. Videl ženu, z ktorej sa stala miliardárka a ktorá žije v New Yorku, ale teraz sa vrátila z nostalgie na určitý čas na vidiek, kde vyrastala. Mala iba babičku. Keď jej babička zomrela, dievča sa stratilo. Potom o tom dievčati šli rôzne chýry, dohady a zaručené správy, a zrazu bola tu... Osemdesiatročná stará pani, plná bohatstva a lesku. Každý ju chodil obdivovať aspoň z diaľky.

Blažeja som potom videl pracovať v záhrade. Boli časy, keď o záhradu nejavil nijaký záujem. Ale potom sa mu donieslo do uší, že dievča, ktoré sa stalo miliardárkou, trávilo pred odchodom do veľkého sveta veľa času v záhrade. Sedávala tam, premýšľala, spievala si tam nostalgické piesne. Aj on začal od tej chvíle čosi v záhrade hľadať. Poklad mladosti? Poklad pokoja? Poklad nového života? Hľadal tú zázračnú bránu, ktorou sa vstupuje k rozprávkovým ľuďom do rozprávkovej krajiny?

Neskôr sa stal Blažej fotografom. Najprv fotografoval krajinky, potom kvety, neskôr obyčajnú tráv, až napokon zakotvil pri akejsi smutnej osamelej žene, z ktorej nevedel nikto v celom okolí vytiahnuť ani slovo. Žila na okraji malého mestečka, veľa fajčila, dlho hľadela na určitý bod pred sebou, a takmer nikdy neprevravela.

On však objavil jej tvár. Objavil takú líniu jej tváre, ktorú ona sama predtým nikdy nevidela. A čo na to stačilo? Iba sústredenosť, iba to, že on sa pri tej žene nadlho zastavil a rozhodol sa, že od nej neodíde dovtedy, kým tú ženu nepochopí. Chcel pochopiť iba jej tvár, chcel nájsť iba taký výraz jej tváre, ktorý by ju úplne charakterizoval.

Netušil, že tým sa dostane aj k jej srdcu a jemne, s veľkou opatrnosťou a úctou ho otvorí. Otváral ho s kropajami potu na čele, otváral ho s očami, unavenými až na smrť.

Potom jedného rána zrazu zistil, že tvár tej ženy konečne fotografoval presne tak, akoby fotografoval najkrajší kvet, aký možno nájsť len v tej najvzácnejšej záhrade.


Čo poviete,“ opýtal sa ma s úsmevom muž, ktorý vedľa mňa sedel v odbavovacej hale letiska. „Dostane sa môj priateľ s tou fotografiou na nejakú dôležitú výstavu? Povedzme do New Yorku?“


8. Priatelia


Trápilo ho jediné: Nedokázal byť pozorným manželom.

Keď sa jeho manželka zhovárala s ľuďmi, nepočul ju. Bol stále zamyslený. Prestal rozumieť jej starostiam.

Sadol si do pracovne, premýšľal o ich spoločnom príbehu. Ako sa to vlastne začalo? Aké boli ich spoločné city a myšlienky? Čo si kedysi sľubovali a za čím spoločne šli? Manželstvo predsa nebolo len o výmene snubných prsteňov a o bozku, ktorý to mal spečatiť.

O čo teda ide? Kto im ukradol budúcnosť, aké ťažkosti a starosti?

Potom mu bolo zle. Pociťoval slabosť v oblasti srdca, nemohol dýchať.

Otvoril okno, do tváre mu udreli zvuky ulice.

Všetko, okolo čoho žijeme, je zle postavené, pomyslel si. To všetko má akýsi záhadný, neprijateľný stred, ktorý nás vychýlil z našich pôvodných ciest a zámerov. Chceli sme žiť inak! Chceli sme žiť aj pre seba – ale teraz práve na seba už vôbec nemáme: trpezlivosť, nie čas!

Pretože tu šlo v prvom rade o neschopnosť a neochotu zjednotiť sa na téme spoločných rozhovorov či na povinnostiach, ktorým by mali venovať počas dňa svoju hlavnú pozornosť.

Z auta telefonoval mobilom priateľovi, ktorému sa s tým mohol zdôveriť. Pracoval v banke a bol ustavične zaneprázdnený, ale keď šlo o zásadné veci, ten človek si na neho naozaj našiel vždy čas.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa ho do telefónu.

Povedal, že hynie od zármutku. Povedal, že je úplne bez duše. Povedal, že má jednoducho pocit márnosti a osamelosti.

„Vieš čo? Práve som ti chcel volať,“ oznámil mu priateľ. „Pred niekoľkými minútami som dostal správu, že zahynul...“

A v telefóne sa ozvalo meno ich ďalšieho spoločného blízkeho človeka, ktorý nemal nikdy v živote nijaký problém a nikdy nijaké prianie.

Vypol mobil. V duchu si povedal: To predsa nie je možné! To je nespravodlivé!

Ale zrazu nevedel, čo je nespravodlivé.

To, že trpí na neschopnosť porozumieť svojej manželke, alebo to, že tak nečakane a bez akéhokoľvek varovania zahynul práve ich najtichší priateľ?


Tak mi povedzte, opýtal sa ma, čo sa tu vlastne naozaj stalo?


9. Nočný rozhovor


Keď sa ho riaditeľ komisie na udelenie grantu pre projekt v rámci občianskych práv opýtal, či niekedy niekomu smrteľne ublížil, váhal s odpoveďou.

Keby tú otázku dostal dolu v meste, niekde počas zábavy, nerozpakoval by sa okamžite reagovať.

Ale takto? V samote, v noci, vo chvíli, keď si vyšli na prechádzku nad mesto, aby sa pozhovárali práve o jeho projekte?

Od tej chvíle už na ich spoločný dialóg nedokázal nadviazať. Cestou dolu minuli množstvo ľudí a on všetkým závidel ich voľnosť a bezprostrednosť, ich slobodné gestá, ich pokojný smiech.

V noci ostal v hoteli sám so svojimi myšlienkami.

Ako je to vlastne? Som naozaj na ten projekt vhodným kandidátom?

Naozaj môžem a mám v tej oblasti pracovať? Na kom mi vlastne záleží?

Nechcel byť obyčajným úradníkom, nechcel byť uväznený len do štatistík a suchých čísel, nechcel ten život a to poslanie iba nejako prežiť a nejako zvládnuť, ale...

Ale čo vlastne naozaj chcel?

Na druhý deň sa s riaditeľom komisie zhováral inak ako predtým.

Mal zmenený tón hlasu, v tom rozhovore bol zrazu duchom neprítomný. Nastalo medzi nimi odcudzenie.

Vtedy mu však riaditeľ komisie jemne položil ruku na plece, pozrel mu do očí a po dlhej chvíli ticho povedal: „Mám vás rád!“

Osamel.

Uvedomil si, že toho muža niečo neprekonateľné trápi a on sa už nikdy nedozvie, aký koreň bolesti ho tam hlboko v srdci zožiera.

Riaditeľ komisie na udeľovanie grantov pre projekty v rámci občianskych práv sa počas nasledujúcej noci predávkoval práškami na spanie.

Záchranka prišla neskoro, v hoteli to vyvolalo rozruch.


Povedzte mi, opýtal sa ma raz počas posedenia na terase, keby som bol pozornejší a citlivejší, mohol som ho zachrániť? Povedzte mi, zopakoval pomaly otázku, kde bola vtedy moja citlivosť?


10. Posledné kvety


Ten človek na ulici každého zaujal. Každý si ho všimol.

Tackal sa a pritom nebol opitý. „Čo sa vám stalo?“ spýtal sa ho akýsi pán v čiernom klobúku, s novinami vo vrecku kabáta.

„Mal som už iba matku,“ povedal človek v kaviarni, kde sa občerstvil pohárom minerálky. „Minulého týždňa zomrela, odvtedy trpím na záchvaty. Niekedy upadám do bezvedomia. Ľudia sa mi smejú spoza chrbta, niektorí však chápu... Totiž: nič nechápu, ale napokon chápu, že človek môže byť hlboko nešťastný.“

Muž v čiernom klobúku sa spýtal: „Nemám zavolať na pohotovosť? Nepôjdete do nemocnice?“

„Dnes večer hrá v divadle moja prvá láska. Súbor z Bratislavy. Chcem to predstavenie vidieť...“

„Zvládnete to?“ spýtal sa muž v čiernom klobúku.

„Vravím,“ usmial sa človek, „hrá tam moja prvá láska! Také veci človek musí vidieť! Ďakujem vám,“ povedal mužovi v čiernom klobúku a pomaly odchádzal.

Pred vstupom do divadelnej budovy kúpil v kvetinárstve kyticu kvetov.

Cestou do divadla sa zrazil s niekoľkými chodcami, kvety sa mu lámali.

Strácal vedomie, ulica sa pred ním nakláňala, tváre ľudí sa v jeho okolí zväčšili a nadobudli hrôzostrašné tvary.

Človek s kyticou ležal na ulici, zdalo sa mu však, že stojí na divadelnom pódiu a podáva svojej prvej láske ruže.

Diváci tlieskali, vstávali, bola to najkrajšia chvíľa jeho života.

Dokázal človeku, ktorého miloval, vyjadriť svoju lásku! Dokázal to!

Keď sa v nemocnici po dlhom, pre mnohých nezmyselnom monológu prebral, lekár sa so mnou práve zhováral o pacientke, na ktorej mi záležalo: „Páčili sa jej?“

Lekár neodpovedal, táto otázka s jeho odbornou starostlivosťou nesúvisela.

„Páčili sa jej?“ pýtal sa zmätený človek, vyčerpaný vlastným monológom, znovu.

„Áno, veľmi,“ ozval sa hlas z kúta.

Obzrel som sa, muž s čiernym klobúkom mi z kúta pokynul, aby som to zopakoval.

„Áno, veľmi!“ počul som vlastný hlas.


Človek zavrel oči, potom ich otvoril a s obavami v hlase vyslovil posledné slová: „Povedzte mi, neboli to iba moje predstavy? Vedela, že som ju naozaj miloval?“


O autorovi



Miroslav Halás je autorom viacerých knižných titulov a rozhlasových hier. V súčasnosti žije na Slovensku s manželkou a dvoma deťmi.


Najnovšie informácie o jeho práci môžete nájsť na www.miroslavhalas.com

www.rk93.com



Download this book for your ebook reader.
(Pages 1-17 show above.)